Haruki Murakami - Nórske drevo

Občas prichádzajú na človeka také tie divné nápady dať si reštart - začať odznova. Samozrejme úplne doslova sa to pochopiteľne nedá a aj počet vecí, ktoré chce vo svojom živote zmeniť, častokrát veľmi kolíše v závislosti na tom, koľko času od tej úžasnej myšlienky nového začiatku ubehlo. No a vzhľadom na to, že toto fénixovanie sa prišlo i na mňa, z návalu samých skvelých nápadov vzišla tá unikátna myšlienka vytvoriť tento blog. A keďže nie som tak veľmi sentimentálny, aby som tomu venoval samostatný post, ale ani tak málo, aby som sa tomu úplne vyhol, je to súčasťou článku o knihe Nórske drevo. Snáď mi to Haruki odpustí.

Predstavte si takúto situáciu: Čerstvo ste zmaturovali, dostali sa na vysokú školu, ocitáte sa v neznámom prostredí veľkomesta, kde nikoho nepoznáte a aj na tú školu ste išli hlavne preto, že vlastne neviete, čo chcete od života, prípadne si naivne myslíte, že práve tá škola, ktorú ste si vybrali, vám dá odpoveď na túto otázku. Postupne sa snažíte v tomto cudzom meste aklimatizovať, riešiť prvé menšie či väčšie konflikty/nedorozumenia so spolubývajúcimi, zisťujete, že rôzne študentské politické spolky sú vám cudzie, rovnako ako myslenie a motivácie vašich spolužiakov. Nie, necítite sa výnimočne, len vás tie veci jednoducho nezaujímajú. Miesto toho čítate množstvo výhradne zahraničných literárnych autorov považovaných za klasikov, počúvate hudbu a popritom nejak tak mechanicky študujete a čakáte, čo bude ďalej.

Samozrejme študent je sotva bohatý a preto si občas musí vypomôcť nejakou tou brigádou, rovnako ako nájsť niekoho s kým by predsalen prehodil reč o svojich koníčkoch - knihách, ktoré naposledy prečítal, o filmoch, ktoré ním pohli a podobne. Jednoducho skutočné veci, ktoré ho zaujali, žiadne nekonkrétne filozofovanie nad nesmrteľnosťou chrústa či snaha o stotožnenie sa s nejakým tým filozofickým smerom. Veď načo, netreba. Kto sa v čítaní dostal až sem, sa už istotne pohráva s myšlienkou, že ten študentský život tak trochu vylepšujem/cenzurujem. Nespomínal som totiž alkohol a sex. I to je samozrejmou súčasťou dospievania nielen na vysokej škole. Niekto to robí, aby si užil, niekto preto, aby mohol pôsobiť ako frajer, niekto preto, aby sa necítil sám. Viac či menej pravdivých a presvedčivých dôvodov sa vždy nájde dosť.

A potom nastane tá situácia, keď človek niekoho stretne. Niekoho s veľkým N. Problém nastáva v momente, keď sa naraz objaví viac než jedna osoba, ktorá mu nie je ľahostajná. A presne takýto príbeh, zažitý nespočetne veľa ľuďmi, prežíva i mladý študent Tóru Watanabe. Stretáva dievča Naoko - dlhovlasú, melancholickú, častokrát veľmi tichú a krehkú osobu. Zároveň sa objavuje i Midori, skutočný kontrast k Naoko - krátke vlasy, plná energie, veľmi zhovorčivá, otvorená a s bláznivými až bizarnými nápadmi. Žiť pre druhých je oveľa ťažšie ako žiť len pre seba. Láska a strata sú častokrát nekompromisne previazané. To si Tóru začína uvedomovať, ako sa dostáva medzi mlynské kamene tohto ľúbostného trojuholníku. Samozrejme to nie je všetko. Príbeh má v sebe množstvo nálad, myšlienok i paralel a núti postavy to, čo nás môže nútiť len život - núti ich dospievať. Čeliť sebe a svojej minulosti, svojej prítomnosti. Žiť teraz.

Japonský autor Haruki Murakami tu predstavuje život človeka, ktorý o sebe tvrdí, že je obyčajný, ničím výnimočný. Jeho pocity a počínanie zahŕňajú to, čo zažíva každý z nás. Sám sa stotožňujem s tvrdením, že ak by autor premenoval postavy do tradičných západných mien a vymenil Tokyo za iné mesto, kniha by vôbec nepôsobila japonsky. Autor nie je žiaden literárny patriot nacionalista. Práve naopak, narážkami a zmienkami západnej literatúry, hudby i kinematografie dáva najavo, že západná kultúra je mu veľmi blízka a nezaťažuje čitateľa nutnosťou poznať kontext a reálie Japonska. Nezaoberá sa riešením svetového hladu a mieru, nehľadá nejaký vyšší zmysel existencie a nesnaží sa kvetnato lyrizovať. Príbeh je podaný vecne, hutne, bez príkras i bez cenzúry. Jednoducho úprimne očami mladého človeka, čeliaceho mladosti a problémom s ňou súvisiacich. Tak, ako by ho mohol zažiť každý z nás a predsa osobito.