Thursday, September 1, 2011

Kumo no mukō, yakusoku no basho - The Place Promised in Our Early Days

Hoci v našich končinách popularita anime narastá (najmä vďaka najmladšej generácii), sotva sa môže hovoriť o tom, že by bolo všeobecne akceptované ako niečo "schváliteľné" v rámci koníčkov. O to viac, ak sa jedná o jedinca nad dvadsať rokov. Skúste o ňom začať rozprávať nezainteresovanej osobe a v lepšom prípade vás bude považovať len za detinského či čudného, v horšom za úchyla. :) Zisťovať, či je táto národná xenofóbia produktom komunizmu alebo zakorenená kdesi hlbšie, nie je predmetom tohto článku a aj keby bola, neviem či by som sa dopracoval k nejakému uspokojivému výsledku.

Tak ako som už spomínal, anime sa u nás v širších kruhoch neteší práve najlepšej povesti, čo je možno dané aj faktom, že v českých a slovenských televíziach možno naraziť výlučne len na tie najkomerčnejšie a najplytkejšie (a detské) kusy s pomerne archetypálnymi čiernobielymi charaktermi. O to absurdnejšie potom znie, ak niekomu tvrdíte, že anime naozaj nie je len pre deti a dokáže byť nielen veľmi senzitívne ale byť aj umelecké a mať silnú myšlienku. Práve do takejto kategórie sa riadia (alebo snažia radiť?) diela japonského režiséra, animátora a scenáristu v jednej osobe menom Makoto Shinkai.

Kumo no mukō, yakusoku no basho je prostredným z jeho troj najznámejších diel (prvým je Hoshi no Koe a tretím Byōsoku 5 centimeter), zdieľajúcich podobnú tématiku i atmosféru. Do kontrastu je tu postavený typický motív odlúčenia od milovanej osoby a silnej sci-fi tématiky, ktorá hoci dostáva pomerne dosť priestoru, nie je tým, čo má hrať prim. Ďalším klasickým Shinkaiovym trademarkom je veľmi pomalé tempo, ruka v ruke so zábermi na síce jemne gýčovú, ale veľmi pekne naanimovanú oblohu a krajinu.

Na začiatku príbehu  stoja dvaja stredoškoláci Hiroki a Takuya pred svojim veľkým snom - postaviť si vlastné lietadlo a doletieť k tajomnej vysokánskej veži stojacej na ostrove Hokkaidó. Príbeh sa totiž odohráva v alternatívnom svete, kde bolo Japonsko ako ho poznáme rozdelené na dve časti - jedna pod správou USA a druhá severná pod správou Sovietskeho zväzu. Práve kvôli tomuto rozdeleniu je pôsobí táto ďaleká veža až magicky, ako keby ani nebola z nášho sveta. Keďže Hiroki a Takuya nechceli ostať len pri sne, zamestnajú sa počas letných prázdnin v malej továrni na lietadlá. Samozrejme, aby to nebolo tak jednoduché a aby tu bol aj nejaký ten romantický činiteľ, pripletie sa k nim  a skamaráti dievča menom Sayuri.

Obsah tejto prvej pol hodiny cca 90-minutového filmu funguje najlepšie. predstavuje nám postavy, ich problémy a radosti, ukazuje tie rozpaky medzi pohlaviami v čase dospievania a i napriek veľmi pomalému tempu vôbec nenudí. Tak ako každý sen, sa i táto sentimentálna polhodinka skončí a potom ako nečakane a bez rozlúčenia zmizne Sayuri zo života dvoch chlapcov, končí sa stredná škola a každý z dvojice sa vydáva svojou cestou, na inú vysokú školu, do iného mesta bez toho, aby svoj sen o dokončení lietadla a lete (spolu so Sayuri) k tajomnej veži uskutočnili.  Strih a klasický filmový nápis "o tri roky neskôr" nás bez vysvetlenia hodí priamo do silnej sci-fi zápletky. Tento postup využíva najmä na zmätenie diváka a vytváranie množstva otázok v zmysle, kde to tie postavy sú a čo tam vlastne robia, aby neskôr mohla polopaticky vysvetľovať ani originálnu a ani prepracovanú sci-fi zápletku. Tam už sa atmosféra vytráca (ak tam teda vôbec nejaká bola) a po tej prvej príjemnej polhodine pôsobí celý film i vo svetle záverečnej, kruh uzatvárajúcej, polhodine akosi nesúrodo. Ako by bol do scenára celý sci-fi (a akčný) činiteľ natlačený len na zatraktívnenie v očiach publika. No v praxi to nefunguje a nakoniec vďaka tomu i tá "sentimentálna" vrstva, točiaca sa okolo nesplnených sľubov, vyznieva akosi do prázdna, pretože úvodnú tému priateľstva, lásky a odlúčenia nahradila na priveľmi dlhú časť stopáže sterilná sci-fi zápletka.

Vo výsledku tak nie je Kumo no mukō, yakusoku no basho ani ryba, ani rak. Napriek tomu, že má Shinkai vo svojich dielach (jeho tretie som nevidel) veľmi výrazný rukopis, v oboch videných prípadoch som  mal pocit, ako keby šlo o náčrt, náčrt toho čo tie postavy môžu prežívať, čo môže sci-fi tématika ponúkať, ale priveľmi skoro tomu dochádzalo dych a pomalé tempo tomu poväčšinou len uškodilo. Ak by som sa niekedy pokúšal niekomu ukázať, že anime to nie je len Naruto alebo Pokémon, sotva by som k tomu zvolil tento film, priestor by skôr dostal Miyazaki. To už je však iná rozprávka.

No comments:

Post a Comment