Konečné Zúčtovanie 2013: To najlepšie z hudby

Všetky tie reči o tom, ako bol rok 2013 veľkolepou žatvou pre pozornejšieho a náročného poslucháča skrátim na minimum, rovnako ako vopred varujem, že nasledujúce rebríčky sú nielen subjektívne, ale i ja ako človek som bohužiaľ nemal čas vypočuť si všetku novú hudbu, ktorú som chcel (hanba mi) a preto možno určité (pre niekoho samozrejmé) veci nebudú spomenuté.

Naj Album Roka

Queens of the Stone Age - ...Like Clockwork


Výber toho najlepšieho albumu tento rok nebol pre mňa problém. Dokonca sa priznám, že kým nevyšiel, evidoval som QotSA len na okraji svojho poslucháčskeho spektra. To sa však zmenilo a ...Like Clockwork mi znel v sluchátkach/reprákoch väčšinu roka a viac než akýkoľvek iný album a interpret. Myslím si, že právom, pretože po, z môjho pohľadu, nie práve zaujímavom albume Era Vulgaris plnom vaty, prichádza album, kde som jednoducho nenašiel jedinú slabú skladbu, nech som sa ako snažil. Camea v podaní Trenta Reznora (nápadné a logické) a Eltona Johna (nenápadné a wtf?) sú len malou perličkou na melodicky i textovo vyhraných skladbách, ktoré vedia byť sentimentálne i cynické a zároveň aj vychrsnúť "zbal si ten sentiment a cynizmus a vypadni". Jednoducho láska na prvý posluch.

...a to ostatné a podstatné:

Samozrejme je veľa ďalších albumov vydaných v 2013, ktoré ma dokázali uchvátiť, tu sú, bez zbytočných rečí a v abecednom poradí:

65daysofstatic - Wild Light

Keďže vieme, že postrock je už v podstate mŕtvy, bol som o to viac prekvapený akou renesanciou 65dos prešli miesto toho, aby hrali to, čo už príliš dobre poznáme. Pridali viac elektroniky, lámaných beatov a vytvorili tak niečo, čo najradšej počúvam pri nočnom cestovaní.

Boards of Canada - Tomorrow's Harvest

Elektroniky a ambientu sa v súčasnosti rodí naozaj veľa, o to ťažšie je si vybrať niečo, čo nejakým spôsobom vyniká alebo sa vyvíja. Harcovníci z Boards of Canada sú v podstate stávkou na istotu, bez toho, aby musel byť človek nejak zbehnutý v undergrounde. Pri ich najnovšom počine mi občas po chrbte prebehli (nukléarne) zimomriavky.

 

Darkside - Psychic

Tak tomuto sa hovorí prekvapenie. Hoci Nicholas Jaar je na poli elektroniky pomerne často skloňované meno, ja osobne som ho zatiaľ nejak nepočúval a možno práve vďaka tomu ma ten to kolaboračný sideprojekt tak prekvapil. No uznajte, koľko interpretov skombinuje na prvý pohľad tak pochmúrne veci ako dark ambient a industrial s bluesovými prvkami elektrofunky, ktoré vytvára dojem neónových synťákových 80s, ale v nejakej alternatívnej dimenzii.

Daughter - If You Leave

Pre mňa jeden z najočakávanejších albumov roka, pretože na oboch EP som "frčal" väčšinu minulého i tohto roka a keďže je to albumová prvotina Daughter, o to bol môj hlad po ďalšej hudbe väčší. Je síce pravda, že tie dve najsilnejšie skladby Youth a Smother pochádzajú z EP a singla vydaných dávno pred albumom, no i tak je to veľmi podarený a silný celok. Hlavným ťahom tohto melancholického folkrocku je jednoznačne krehký, citlivý ženský vokál a introspektívne texty najmä o vzťahoch (nielen partnerských), ktoré svojimi veršami častokrát tnú do živého.

David Bowie - The Next Day

10 rokov sme čakali, kým David Bowie niečo vydá. Priznám sa, ja som už ani nedúfal, že ešte niečo príde. A predsa prišlo. No na jednej strane to nie je nič objavné, nie je v tom badať nový štýl, je to klasický Bowie, možno klasickejší než klasický Bowie. Je to totiž veľmi pesničkový album bez okázalej experimentácie, no s hutnými melódiami odkazujúcimi z môjho pohľadu najmä na Scary Monsters éru a jeho predošlé albumy Heathen a Reality.

Leprous - Coal

Jednoznačné metalové vianoce. Síce v lete, ale nevadí. Nechcem vymenovávať či hľadať, že na čo a koho Leprous odkazujú a čím sa že vraj inšpirujú, no dôležité je, že dokážu skĺbiť naozaj chytlavé a dobre zapamätateľné melódie s progresívnou časťou tak, aby sa vyhli nejakým tým ťažkopádnym technickým masturbáciam, ako to je v dnešnom metale bežné.

Mark Kozelek & Jimmy LaValle - Perils from the Sea

Opäť niečo, k čomu som sa dostal (takmer) náhodou, hoci som celkom veľký fanúšik starších projektov Marka Kozeleka - Red House Painters a Sun Kil Moon. Tam kde ho poznáme ako introspektívneho "agorafobika", neustále bilansujúceho nad svojou mladosťou, sledujúc svet cez okno svojho bytu/domu, nás neprekvapí, že aj tento album je pomalší. Tentokrát však gitaru nahradila elektronika od Jimmyho LaVallea z projektu The Album Leaf. Hoci väčšine Kozelekovym fanúšikom to evidentne nesadlo, ja som naopak túto zmenu privítal veľmi rád nielen preto, že mám rád oddychovú chillout/downtempo elektroniku, ale i preto, že mi prišlo, že sa Mark s tou jeho gitarou už začína opakovať. Perils from the Sea tak obsahuje veľmi silné skladby pre ľudí, ktorí sa neponáhľajú a nájdu si na hudbu čas a kľud.

Nick Cave and the Bad Seeds - Push Away the Sky

Tu asi niet moc o čom hovoriť. Väčšina ľudí, čo si toto otvorí (a ak sa dočíta až sem) Nicka Cavea určite pozná a počúva a ak nie, tak si určite teraz hneď zoženie a vypočuje zopár albumov. ;) Na Push Away the Sky možno badať veľmi silnú inšpiráciu austrálskou kapelou The Dirty Three s ktorou Cave neraz spolupracoval a jeho najbližší hudobný "kumpán" Warren Ellis, s ktorým nielen komponuje filmové soundtracky, hrá v Bad Seeds a Grinderman, je práve členom The Dirty Three.

Nils Frahm - Spaces

Veľmi príjemná kombinácia minimalistickej klavírnej hudby s občasnými elektronickými skladbami a samplami.

Steven Wilson - The Raven That Refused to Sing (And Other Stories)

Po pre mňa nemastnom, neslanom a vlastne nudnom dvojalbume Grace For Drowning si u mňa Pišta opäť získal dôveru, pretože tento album je opäť výborne a perfekcionisticky napísanou a zahranou záležitosťou, ktorá hoci sa drží stále aj moderných progresívnych rockových a metalových vôd, odkazuje veľa na Wilsonove inšpirácie v 70. rokoch a to najmä v kapelách ako King Crimson a Yes.